Rehabilitácia stavcov

Vyliečiť zlomeninu u našich vzdelanejších i nie tak vzdialených predkov znamenalo prežiť. „Vzhľadom ku každodennej potrebe realizácie značného množstva pohybu“ dochádzalo u našich predchodcov určite relatívne k menšiemu počtu zlomenín. Totiž koordinácia ich svalového aparátu musela byť u takého cromaňanca (homo sapiens…)podstatne lepšia, ako u súčasného človeka (homo sapiens „compiuterenzis“) „odkázaného“ na zarábanie si sedením „na zadku“ pri počítači. Keď však v tej ďalekej minulosti došlo ku zlomenine pri boji o prežitie, musela byť fraktúra určite „poriadna“. Práve vtedy nastupovala bolesť, ako zásadný symptóm smerujúci k imobilizácii zlomeného úseku. Naši predchodcovia takto prišli určite veľmi skoro na to, že zlomená, nehýbajúca sa končatina, sa podstatne lepšie zhojí, ako končatina v pohybe. V staroveku máme už rukolapné dôkazy, keď sa na múmiach vyskytujú dlahy imobilizujúce zlomenú končatinu, protézy amputovaných častí, alebo zlaté mostíky v ústach. Dokonca aj najznámejšia múmia mladučkého Tutanchamóna mala zle zhojenú zlomeninu dolnej končatiny. Každodenný život, ale predovšetkým vojnové udalosti – najmä tie posledné dve vojny, prinášali so sebou množstvo zranení spojených so zlomeninou. Chirurgické riešenie spočívalo v repozícii, imobilizácii a v niektorých prípadoch následnej rehabilitácii. Že sa to dá dotiahnuť až k vrcholu môže byť príkladom špecializovaný komplex zariadení pre nemeckých vojakov v komplexe Berlin Buch s obrovskými priestormi pre chirurgiu i rehabilitáciu. „Veď vojačik nato, aby mohol byť zabíjaný a aby mohol zabíjať, musel byť predsa dobre pohyblivý…“. Konzervatívne riešenie sadrovou dlahou bolo teda asi najčastejší spôsob napomáhania urýchleniu hojenia zlomeniny vo vyhovujúcej pozícii. Až podstatne neskôr sa pridali extenčné mechanizmy s ťahom závažím cez kladku na dolné končatiny alebo krčnú chrbticu. Sám si pamätám, že keď sme prišli pred 40-timi rokmi ako študenti na chirurgickú kliniku prezentovali nám novinku: osteosyntézu klincami, alebo dlahami systémom Poldy Kladno. Bolo to čosi mimoriadne, nové. Keď vyvinuli nehrdzavejúcu, nedráždivú, nemagnetujúcu oceľ, otvorili sa medicíne nečakané ďalekosiahlych liečebné možnosti. Z nášho pohľadu – pohľadu rehabilitácie, sa kvalita liečby niekoľkonásobne zlepšila. Od sadrového fixovania a kľudového režimu sme mohli temer zo dňa na deň prejsť k aktivite. Tá znamenala odstránenie preležanín, tromboflebít, zápalu pľúc, negatívnej dusíkovej bilancie … – čo všetko, najmä u starších pacientov, znamenalo temer istú smrť. Ale aj u mladších sa zlepšila kvalita funkčných výstupov: zriedkavo sa dnes už stretáme s osteoporózou, neupraviteľnými flekčnými alebo extenčnými koraktúrami, koordinačnými poruchami a pod.. Pacienta so zlomeninou, riešenou osteosyntézou je proste radosť rehabilitovať. A tak sa nebojme, „vstupujeme do tejto hry“ aktívne čím skôr a na každom mieste!